Lešek I. Biely - posledné knieža Krakova
Po smrti Kazimíra II. Spravodlivého v 1194 roku sa na trón dostal jeho syn - Lešek I. Biely (1184/1185 - 1227). Vzhľadom na skutočnosť, že Lešek mal vtedy len 9 alebo 10 rokov, vládu do svojich rúk prijala regentka, jeho matka - Helena Znojemská spolu s krakovským vojvodom a biskupom.
To sa nepáčilo staršiemu bratovi Kazimíra Spravodlivého - Mieškovi III. Starému, ktorý mal podľa kronikára povedať: "Beda kráľovstvu, ktorého vládca je dieťaťom." Ako sme už písali, Mieško sa pokúsil získať trón do svojich rúk v roku 1195 v bitke pri rieke Mozgawa, čo sa mu však nepodarilo a trón zostal v rukách regentov až do 1198. Od tohto momentu sa začala výmena vládcov na tróne medzi Leškom (5-krát) a Mieškom III. Starým (4-krát).
V 1199 sa na trón opäť vrátil Lešek a jedno z prvých vecí, ktorú urobil, bola pomsta proti tým, ktorí pomáhali Mieškovi v bitke pri rieke Mozgawa. Vďaka Leškovi a jeho úspešnej výprave na východ, sa mohol tešiť Roman Mstislavič, ktorý získal Halíč. Toto spojenectvo však dlho nevydržalo, pretože Roman sa nepochopiteľne spojil s Vladislavom III. Laskonohým (Tenkonohým) (o ktorom si napíšeme v ďalších častiach) a doplatil na to až svojím životom v bitke pri Zawichoste v 1205 roku, kde ho porazili Lešek I. Biely spolu s Konrádom Mazovským.
Aby toho nebolo málo, do hry vstúpil uhorský kráľ Ondrej II., ktorý začal podporovať vdovu halíčsko-volynského kniežaťa Romana. V 1206 roku sa stretol Lešek s Ondrejom vo Volyne, kde si obaja rozdelili zóny vplyvu. Halíč pre Arpádovcov a Volyň pre Piastovcov.
Bol to aktívny región, čo bolo tiež spečatené manželstvami synov Kazimíra Spravodlivého s vojvodkyniami Rusi. Lešek sa oženil s dcérou Ingvara z Lucka a neskôr s Grzymisławou. Konrád Mazovský sa oženil s Agafiou z kniežatstva Przemyśla.
V roku 1210 takmer došlo do vojny o Halíč medzi uhorským Ondrejom II. a poľským Leškom I. Bielym. Do bitky však nedošlo z dôvodu obsadenia Krakova Mieškom I. Pletonohým (o ňom si napíšeme v ďalších častiach) v spolupráci s malopoľským rodom Gryfitov.
V 1211 roku sa na trón opäť vrátil Lešek už štvrtý krát, tentokrát vládol najdlhšie až do roku 1225. V 1212 roku sa opäť pustil do sporu s Uhorskom o Halíč. Obsadil niekoľko dvorov, ale v 1213 roku sa mu už nepodarilo vytrhnúť Halíč Uhorsku z rúk a musel sa stiahnuť.
Lešek pod vplyvom tlakov zo strany šľachty bol prinútený k dohode s Uhorskom a podpísaní tzv. Spišského traktátu, podľa ktorého vládu nad Halíčou po Ondrejovi II. by mal prevziať jeho syn - Koloman Haličský, ktorý sa mal oženiť s dcérou Leška - Salomenou. Traktát mal tiež Leškovi priniesť rozšírenie teritória, čo však musel vybojovať zbrojne. Jednalo sa o regióny Przemyśla a Lubaczowa.
Spojenectvo však dlho nevydržalo a v 1215 roku sa Uhorsko postavilo proti Leškovi, pričom stratil vyššie spomínaný Przemyśl a Lubaczów. Lešek zlyhanie v Halíči nikdy nedokázal zaakceptovať a spojil sa s Novgorodským kniežaťom Mstislavom. Úspech mu to však neprinieslo, práve naopak, stratil v 1218 roku teritórium medzi riekami Narew a Bug.
Lešek to po neúspechu opäť skúšal s Ondrejom II. Na konci 1219 roku sa podarilo ohlásiť vládcami Halíče Kolomana a Salomenu. Ale opäť sa stalo niečo, s čím Lešek nepočítal. Jeho spojenec Ondrej II. sa spojil s bývalým spojencom Mstislavom proti Leškovi. Lešek proti Mstislavovi sa spojil s Danielom Haličským. A aby to nebolo také jednoduché, v 1227 roku sa spojil Lešek opäť s Uhorskom, tentokrát proti bývalému spojencovi - Danielovi Haličskému.
Lešek sa nesnažil získať vplyv len v Halíči. Od 1212 roku bola jeho cieľom christianizácia Prusov, čo však neprinieslo takmer žiadne efekty. Lešek sa však nevzdával a hľadal pre túto misiu spojencov. V 1217 roku došlo k podpisu dôležitej "dohody o prežití" medzi Leškom I. Bielym a Vladislavom III. Laskonohým, v ktorom sa dohodli na tom, že ten, kto z nich prežije toho druhého, zjednotí Veľkopoľsko s Malopoľskom. Výhodu mal Lešek, pretože bol mladší ako Vladislav. Podobný dokument bol podpísaný aj medzi Leškom a Henrichom I. Bradatým (o ktorom si napíšeme v ďalších častiach). To zabezpečilo Leškovi v 1218 titul - dux Poloniae alebo dux totius Poloniae.
Tri kniežatá sa rozhodli christianizovať Prusi. Neskôr sa k ním pridal aj najviac ohrozený, geograficky najbližší k Prusom knieža Mazovska - Konrád. Prvé zbrojné výpravy sa začali v 1222 roku a skončili sa obrovskou porážkou Leška v 1224 roku. Príčinou bolo aj stiahnutie sa vojsk malopoľského rodu Gryfitov. Nespokojnosť s trestom, ktorý bol konzekvenciou zrady Gryfitov zo strany Leška spôsobila, že ich rod pozval na trón do Krakova Henricha I. Bradatého, ktorý zničil spojenectvo a obsadil Krakov.
Rok 1227 Leškovi priniesol smrť. Stretnutie kniežat v obci Gąsawa v novembri 1227 zhromaždila na jednom mieste Leška, Henricha Bradatého, Konráda Mazovského a Vladislava Odonica. Lešek bol zabitý utekajúc na koni. Jeho smrťou došlo k zmene na politickej mape vtedajšieho Poľska. Bol posledným krakovským kniežaťom, ktorého vládu uznávali všetky kniežatá Poľska. Podľa zmluvy z 1227 roku po smrti Leška mal vládnuť Poľskom Vladislav Laskonohý, čo sa však nepáčilo Konrádovi Mazovskému a ani Henrichovi Bradatému a občianská vojna bola len otázkou času.
Fotografia: Wikipedia.pl