Vladislav III. Laskonohý (Tenkonohý) - večný boj dvoch Vladislavov
Najmladší syn Mieška III. Starého - Vladislav III. Laskonohý (1161/1167 - 1231) sa podľa Veľkopoľskej kroniky preslávil svojimi dlhými a tenkými nohami. A dlhé nohy sa mu zišli už v roku 1177 alebo 1179, keď musel spolu so svojim otcom a súrodencami utekať z Veľkopoľska pred Kazimírom II. Spravodlivým. Naspäť sa vrátil v roku 1181 roku.
Vladislav, pomocou ktorého chcel otec Mieško posilniť svoju pozíciu v Západnom Pomoransku, sa oženil s Luciou z Rügen, dcérou Jaromara I. (kniežaťa z Rügen). Ich manželstvo však bolo bezdetné. Až v 1194 roku po smrti svojho brata Odona Poznaňského získal Vladislav svoje kniežatstvo položené v juho-západnom Veľkopoľsku pri rieke Obra. Smrť ďalšieho brata - Boleslava - spôsobila, že zostal jediným dedičom po Mieškovi a vtedy hlavným cieľom bolo pre Vladislava získať Krakov a s ním aj vládu nad vtedajším Poľskom.
V 1202 roku zomrel otec Mieško III. Starý a Vladislav tak mohol zasadnúť na trón vo Veľkopoľsku a Malopoľsku. Jeho vláda trvala štyri roky, do 1206, kedy sa na trón dostal Lešek I. Biely.
Vladislav skoncentroval svoju pozornosť na záležitostiach Pomoranska. Najskôr sa Vladislav snažil na stretnutí s dánskym kráľom Valdemarom II. Víťazným vyriešiť sporné záležitosti a dohodnúť sa na rozdelení sfér vplyvu. Ďalším zaujímavým krokom bola dohoda Vladislava so sliezskym kniežaťom Henrichom I. Bradatým, ktorá sa týkala výmeny zemí okolo mesta Kalisz za región mesta Lebus (dnešné Nemecko). Lebus však Vladislav stratil v 1209 roku proti markgrófovi Lužíc - Konrádovi II. Henrich I. Bradatý však túto zem opäť pre Vladislava vybojoval po roku 1210.
Henrich však nebol na Vladislava tak milý počas rebélie, ktorú pripravili: Vladislav Odonic (ktorý považoval Kalisz za svoje dedičstvo a nepáčilo sa mu, že túto zem vymenil Vladislav za Lebus) a metropolita Gniezna - Henrich Kietlicz. Povstanie sa podarilo potlačiť a Vladislav spolu s Henrichom Kietliczom museli odísť. Vybrali sa na trón Henricha Bradatého, ktorý ich nielen prijal, ale Odonicovi aj vrátil Kališské kniežatstvo.
V 1215 roku sa pozícia Vladislava Laskonohého ešte oslabila, vzhľadom na posilnenie pozície arcibiskupa Henricha Kietlicza. Ten dokonca prinútil Vladislava, aby odovzdal časť Veľkopoľska Vladislavovi Odonicovi. Tento akt bol potvrdený aj bullou pápeža Honoriusa III v 1217.
Situácia sa však zmenila, pozícia arcibiskupa sa oslabila, politika pápeža Honoriusa III. nepriniesla úspechy a došlo k dohode medzi Leškom Bielym a Vladislavom Laskonohým, ktorá oslabovala pozíciu Odonica. Henrich Bradatý (sa neskôr k dohode pridal) začal byť neutrálny vo vzťahu k Odonicovi a to bola ideálna šanca na posledný úder zo strany Laskonohého. Vladislava Odonic musel utiecť z Veľkopoľska.
Vladislav Odonic odišiel k Svätoplukovi II. Veľkému do Gdaňského Pomorska, kde pripravoval vojnu proti Laskonohému. V 1223 roku sa mu podarilo získať mesto Ujście a v 1225 roku Nakło. Vojna medzi Vladislavmi spôsobila stratu Lebusa, ktoré obsadil Ľudovít IV. Durínsky.
Najdôležitejší stret nastal v 1227. Vladislavovi Laskonohému sa nedarilo dobiť Ujście a Odonic dokonca podnikal protiútoky. Všetko sa však zmenilo. Bývalý spojenec Odonica - Svätopluk II. Veľký - obsadil Nakło a vyhlásil sa za tamojšie knieža a vypovedal poslušnosť Leškovi Bielemu.
Lešek Biely tak zvolal snem do obce Gąsawa v 1227 roku, kde došlo k tragédií. Svätoplukoví ľudia zabili Leška Bieleho a ranili Henricha Bradatého. Tragédia pomohla Vladislavovi Laskonohému vrátiť sa opäť na trón do Krakova, ale nebolo to také jednoduché.
Rozhodol o tom rok 1228 a tzv. Privilégium z Cieni. V dvoch dokumentoch sa musel Vladislav zaviazať, že zabezpečí nedotknuteľnosť cirkevných imunít a v druhom dokumente musel adoptovať syna Leška Bieleho - Boleslava (Boleslav V. Hanblivý), ktorý mal po jeho smrti zostať nástupcom trónu. Po prvý krát bol tiež panovník prinútený k tomu, aby neprijímal žiadne práva bez súhlasu malopoľskej šľachty a duchovenstva.
Už snáď ani nemôže byť prekvapením, že najväčším konkurentom Vladislava sa opäť stal prepustený z väzenia Vladislav Odonic. Situácia sa komplikovala, Malopoľsko bolo ohrozované Konrádom Mazovským a preto sa Vladislav pod nátlakom vplyvných rodov - Gryfitov a Odrowąż rozhodol odovzdať Krakov Henrichovi I. Bradatému zo Sliezska.
Vladislavovi sa v 1229 roku rozpútala vojna na dva fronty. Zo severu to boli nájazdy Konráda Mazovského, ktorému sa podarilo obsadiť Malopoľsko. Neskôr sa Konrád spojil s Vladislavom Odonicom a s pomocou z Rusi chcel tiež obsadiť Laskonohého Kalisz. Laskonohý na severe bojoval proti Odonicovi. Múry Kalisza však vydržali a Konrád sa musel stiahnuť.
Tak dobre sa Laskonohému však nedarilo s Odonicom, ktorý ho prinútil utiecť do Sliezska do mesta Racibórz.
V 1231 roku sa Vladislav III. Laskonohý pokúsil vrátiť do Veľkopoľska. Bolo to však naposledy. Počiatočne úspechy Vladislava spolu s pomocníkmi zo Sliezska sa skončili pri meste Gniezno porážkou. Laskonohý v tom istom roku z neznámych príčin zomrel. Celé svoje dedičstvo Laskonohý zanechal Henrichovi Bradatému, o ktorom si napíšeme v ďalších článkoch.
Fotografia: Wikipedia.pl